Budúcnosť očami sociológa Michala Vašečku - zbavia nás sociálne siete emócií?

Ďalší článok

Sociológa Michala Vašečku sme sa spýtali na jeho pohľad na budúcnosť. Ako budú vyzerať medziľudské vzťahy v budúcnosti? Začlenia sa raz androidi úspešne do našej spoločnosti? Budeme časom komunikovať výlučne cez technológie? Dočítate sa v našom rozhovore.

Michal Vasecka

1. Ako internet a sociálne siete vplývajú na sociálnu interakciu ľudí?

Keď sa začal šíriť internet, mnohí oprávnene hovorili o ďalšej technologickej revolúcii, ktorá zásadne zmenila svet. Vízia bola prepojiť celý svet a vytvoriť nový, demokratickejší systém, ktorý by odzrkadľoval lepšie potreby každého človeka. A svet sa skutočne zmenil zásadne, no tvorcovia internetu zabudli, ako to býva pri veľkých objavoch, premyslieť nezamýšľané dôsledky nového spôsobu dorozumievania. Sledovanie niekoho cez kamery lap topu je iba vrchol ľadovca - problém je, že internet sa stal nástrojom kontroly a dominancie tých, ktorí majú možnosti zhromažďovať a vyhodnocovať dáta.
Sociálne siete a ich rozvoj tento trend iba znásobili. Spočiatku boli ľudia rozčarovaní z možností zdieľania informácií, hovorilo sa o znovuvytvorení agory gréckej polis, v ktorej budú ľudia diskutovať - i keď iba vo virtuálnom prostredí a budú lepšie rozhodovať o svojich životoch. Stal sa ale opak. Sociálne siete sa premenili na krčmu piatej cenovej skupiny, kde ľudia nechávajú vyniknúť mnohé zo svojich zlých vlastností a pocitov - frustráciu, zlobu, závisť, nenávisť, xenofóbiu, narcizmus, pokazený vkus, či autentický idiotizmus. Zároveň sa ľudia výberom tých, s ktorými sú v kontakte, dostali do pasce - systematickým sledovaním podobných názorov strácajú schopnosť pochopenia iných, empatie, ako i schopnosť počúvať. A aby toho nebolo málo, sociálne siete dali krídla tým, ktorí si doteraz trúfali svoje názory prezentovať iba doma či nanajvýš pred kamarátmi pri pive a internet sa tým zahltil názormi hlúpymi, šokujúcimi a čoraz urážlivejšími.
Mnohí upozorňujú na pozitívne dopady fungovania sociálnych sietí - na to, že ľudia sú schopní virtuálne udržiavať mnohé vzťahy, ktoré by inak vyprchali, sú schopní byť informovaní o tých “významných druhých” vo svojom okolí, sú schopní byť veľmi akcieschopní, pretože rádovo v minútach sú schopní sa prepojiť s tisícmi iných. Otázka však je, či negatívne dopady nie sú už dnes závažnejšie a pre spoločnosť zničujúcejšie ako tie pozitívne.

2. V akej forme budú podľa vás existovať medziľudské vzťahy v roku 2048?

Je ťažké predpovedať budúcnosť v čase, kedy technologické zmeny a postupný príchod umelej inteligencie budú meniť správanie sa ľudí viac, ako to bolo pri premene z lovcov a zberačov na roľníkov. Ale náznaky zmeny a jej hlavné znaky sú viditeľné už dnes. Technologické zmeny priniesli vyprázdnenie a sploštenie vzťahov - keď môžem byt s každým v akejkoľvek chvíli, prestáva byť pre mňa vzácny. Svet sa tak dostal do postemocionálnej doby, do „éry prázdnoty“, ktorá spôsobuje tiché a bezdôvodné miznutie vzťahov. Predpokladám, že postupne sa dopracujeme ešte viditeľnejšie k tomu, čo je zrejmé od nástupu neskorej moderny - k „atrofii emocionality“, kedy človek nie je schopný dosahovať vyšších citov a preto je nútený si emócie umelo vyvolávať.

3. Budeme časom komunikovať výlučne cez technológie?

Komunikácia výlučne cez technológie nám nebude nikdy stačiť, nikdy nás plne neuspokojí. A to napriek tomu, že technológie sú nám schopné poskytnúť i náhrady za skutočnosť, ktoré sú veľmi presvedčivé. Pohľad na mladistvých v kaviarni, ktorí spolu sedia a zároveň si píšu cez facebook, naznačuje budúce nebezpečenstvá, ale ľudské teplo, na ktoré sme všetci od detstva zvyknutí, technológie nenahradia.

4. Ak by bola o 30 rokov umelá inteligencia vo svete bežná - napríklad by sme tu mali uvažujúcich androidov, ako by na to reagovala spoločnosť, boli by odstrčení na jej okraj alebo by sme ich boli schopní prijať?

Androidi, s ktorými možno budeme vstupovať do interakcií v ďalekej budúcnosti, to budú mať veľmi ťažké. Všetci sme nosičmi archetypov v správaní, ktoré sme zdedili po predkoch a ktoré nám v minulosti umožňovali prežiť. Tieto archetypy sú plné xenofóbie a predsudkov a tie sa snažíme v modernej spoločnosti krotiť vo vzťahu k iným ľuďom. Otázka je, prečo by sme ich krotili k strojom. Naša biologická podstata neveští pre androidov nič dobré.

5. Hovorí sa, že demokracia nie je ideálna, ale ľudstvo zatiaľ nič lepšie nevymyslelo. Myslíte si, že v budúcnosti niečo vymyslí?

Dnes, v čase tekutej moderny, je náročné predpovedať, čo sa stane s demokratickým zriadením. Určite neplatí téza, že demokracia vyhrala a svet sa bude posúvať stále viac k demokratickému štýlu vládnutia. To, čo je ale zrejmé v krajinách západnej civilizácie, je únava z procedurálnej demokracie a snaha o zmenu občianskej a politickej participácie, jej rozšírenie o široko definovanú občiansku spoločnosť. Práve technologické zmeny môžu nielen komplikovať snahu o budovanie liberálno-demokratického režimu, ako to vidíme v súčasnosti, ale i napomáhať utužovaniu prepojenia medzi vládnúcimi a tými, ktorí ich majú chuť a potrebu kontrolovať.

Ako si môžeme predstaviť priemerného Slováka v roku 2018 verzus v roku 2048?

Nepríjemná otázka. Nemám žiadnu pochybnosť o tom, že Slovensko bude o 30 rokov technologicky veľmi vyspelá krajina s dostavanými diaľnicami, elektroautami, veľmi rýchlym internetom (zrejme zabudovaným do našich tiel) a vymoženosťami, o ktorých sa nám ešte ani nesníva. Zároveň ale nie som presvedčený, že sa zmení to druhé - teda kultúrna dimenzia modernosti. Vzory správania zdedené po predkoch budú stále prítomné a tak sa môže stať, že s modernými technológiami budú v mnohých prípadoch narábať pomerne nemoderní ľudia.


Vizitka Michala Vašečku
Michal Vašečka je sociológ, aktuálne pôsobí na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií a je taktiež riaditeľom Bratislava Policy Institute. Dlhodobo sa venuje medzinárodnej migrácii a problematike etnicity, menšín a ich sociálneho vylúčenia v kontexte transformácie strednej Európy. Bol konzultantom Svetovej banky, pracoval na Masarykovej Univerzite, Univerzite Komenského, v Centre pre výskum etnicity a kultúry, v Inštitúte pre verejné otázky, na Academii Istropolitane i v Nadácii otvorenej spoločnosti.



eset 30 rokov