Podnikateľka a programátorka Mária Virčíková nám porozpráva o strojoch a emóciách a o ich roli v našej spoločnosti.
Robotizácia ako taká sa stáva súčasťou fungovania spoločnosti. Veľmi jednoducho povedané, vytvoríme robota, naprogramujeme nejaké činnosti, ktoré má urobiť a ten pracuje. Táto otázka znie však skôr ako filozofická dilema, o ktorej by sa dali napísať celé štúdie, zároveň je pre laickú verejnosť akýmsi sci-fi. Bude v budúcnosti možné, aby roboti (AI) cítili emócie podobné tým našim? Alebo je to reálne už dnes?
Stroj nemôže a nebude emóciu cítiť tak, ako my ľudia. Vieme však naprogramovať roboty tak, aby dokázali prejavy emócií simulovať. Čo je však z aplikačného pohľadu zaujímavejšie, je softvér na rozpoznávanie emócií u ľudí. Prostriedky umelej inteligencie, ako sú napríklad neurónové siete, sú vynikajúce nástroje na rozpoznávanie.
Bude možné o 30 rokov preniesť emócie na tzv. umelého človeka? Resp. bude táto interakcia človeka a stroja bežnou súčasťou našich životov a stanú sa z nich nám rovní členovia spoločnosti?
Áno aj nie. Okrem veľmi špecifických aplikácií - nemyslím si, že budeme chcieť a potrebovať umelých ľudí - robotov, ktorí sú ako my - softvérovo aj hardvérovo rovnaké kópie ľudí. Interakcia človeka a stroja však bude určite súčasťou našich životov. Pred niekoľkými rokmi som na konferencii hovorila o hlasových asistentoch. Dostala som otázku z publika, či to len tak budeme rozprávať do vzduchu a stroj nám odpovie. Zdalo sa to ako sci-fi, ale dnes je to už úplne bežná vec.
Ak by takáto situácia nastala, ako by sa podľa vás zmenilo fungovanie spoločnosti ako takej? Ovplyvnilo by to výrazne ľudskú existenciu, či už z pozitívneho alebo negatívneho hľadiska.
Technológia prehlbuje to, čo už medzi ľuďmi existuje. Dobré aj zlé. Ja sa venujem umelej inteligencii, ktorá síce nie je magické riešenie všetkých problémov, ale umožňuje množstvo vecí, o ktorých predtým ľudstvo len fantazírovalo. Obávam sa toho, či výhody tejto technológie budú dostupné pre všetkých, alebo len pre tenkú vrstvu najsilnejších ľudí alebo krajín. Dúfam, že o 30 rokov bude mať väčšina ľudstva prístup k lepšej zdravotnej starostlivosti alebo vzdelaniu prostredníctvom digitálnych robotov alebo inej formy umelej inteligencie.
Budeme si raz v budúcnosti vytvárať vlastných personalizovaných robotov, ktorí budú vytvorení presne pre naše potreby?
Áno, personalizácia je kľúčom k vytváraniu robotov v mnohých oblastiach. Na základe našich preferencií sa program učí, čo sa nám páči a navrhne nám ďalší film, hudbu alebo zacieli reklamu. Ak myslíte, či si budeme navrhovať vlastné fyzické roboty, tak to je čisto biznisová otázka. Ak bude dopyt, tak skôr či neskôr vznikne firma, ktorá sa tomu venovať bude.
Vo filme A.I.: Umelá inteligencia sme videli adopciu dieťaťa – robota. Myslíte si, že sa táto predstava androidov ako detí pre páry, ktoré nemôžu počať dieťa, premietne do reality? Alebo sme od tohto ešte veľmi ďaleko, či už to berieme na svetovej úrovni, ale aj u nás na Slovensku?
To je skôr otázka na sociológa, či by ľudia niečo také chceli a aké by mohli byť dopady. Technologicky sme veľmi ďaleko. Až pri vlastnom dieťati som pochopila, aký je to zázrak a z kybernetického pohľadu extrémne komplexný, rýchlo sa učiaci systém.
Jedna vec je naučiť robotov cítiť, druhá to, ako sa správať? Ako naučiť takých robotov morálku?
Ako hovoria niektorí politici, morálka je vágny pojem. Pre každého znamená niečo iné. Ak by sme ju však vedeli popísať, tak by sme vedeli urobiť jej matematický model a ten naprogramovať. Tak je to so všetkým. Potom by mohla byť “morálka” naprogramovaná dopredu, vo forme pravidiel. Druhý prístup je učenie pozorovaním - nechali by sme roboty, nech sa učia správať tak, ako to odsledujú od človeka.
Technológie nám v mnohom zjednodušujú naše životy, ale stále sa na ne nevieme stopercentne spoľahnúť. Vieme v oblasti robotiky v budúcnosti vytvoriť napríklad takú dokonalosť? Prípadne, ako zabezpečiť alebo znížiť chybovosť v oblasti robotiky?
Odhliadnuc od hardvérových chýb, pri vývoji softvéru existujú nástroje, ktoré znižujú chybovosť u už existujúcich robotov alebo iných technológií. Máme dokonca nástroje, ktoré dokážu chybovosť predikovať a zasiahnuť ešte skôr, ako chyba nastane, alebo sa prejaví. Vieme sa spoľahnúť na to, že technológie budú určite stále dokonalejšie. Vieme to povedať o nás ľuďoch?
Ako dnes prebieha proces tzv. humanizácie robotov? Vedeli by ste nám ho v skratke priblížiť?
Ide o navrhovanie technológií, ktoré by boli lepšie pre ľudí a pre ich interakciu s nami, s ľuďmi. Nedá sa to vyjadriť v niekoľkých riadkoch. Práve o tom píšem knihu. Poľudštená technológia zahŕňa všetko od navrhovania osobnejších chatbotov, robotických spoločníkov, až po diskusie o nadradenosti umelej inteligencie nad ľudskú rasu. Humanizácia znamená urobiť niečo viac humánne, čiže civilizované a druhý význam je dať niečomu ľudský charakter. Tieto dva významy, aj keď sú kompatibilné, môžu byť v rozpore. Môže to znamenať návrh technológie, ktorá je príjemná na používanie, ale aj technológiu, ktorá je schopná reagovať na emócie používateľov. Niekedy sa pod humanizáciou robotov myslí výskum a výroba androidov, ktoré konajú alebo vyzerajú ako ľudia.
Aký je v súčasnosti problém pri vývoji sociálnej robotiky vo svete a aj na Slovensku, ktorý podľa Vás vývoj v tejto oblasti najviac ovplyvňuje?
Na Slovensku sa robí výskum v oblastiach ako je user experience, rozpoznávanie reči, kybernetika a umelá inteligencia a vo všeobecnosti v oblasti robotiky. Mnohé technológie si vyžadujú interdisciplinárny prístup a teda rôznorodé tímy. Separátny tím špičkových psychológov, alebo samotný tím šikovných technikov nenavrhne interakciu medzi ľuďmi a robotmi tak dobre, ako zmiešaný tím. Musia spolupracovať experti z diametrálne odlišných oblastí, s rôznymi skúsenosťami, priestor by mali dostávať mladí, aj starší výskumníci a tak ďalej. Nepoviem nič nové, že asi najväčší problém je financovanie. Nemôžeme sa predovšetkým porovnávať nielen s Čínou, USA, ale ani s európskymi krajinami, kde najmä vo Francúzsku a v Nemecku putujú obrovské financie do výskumu, vývoja, aplikácií a biznisu v umelej inteligencii.
Aká je Vaša predstava toho správneho androida - Spielbergovo malé dieťa s prenikavým a milým pohľadom, nášho ESET androida, plechová obdoba Iron Mana alebo niečo úplne iné?
Na vzhľade mi až tak nezáleží :) Dôležitá je charizma, správanie a samozrejme (umelá) inteligencia. ESET android je múdry, silný a naviac má veľkú misiu - bojovať s malvérom na celom svete.
Mária Virčíková
Mária Virčíková je technologická inovátorka v umelej inteligencii. Je spoluzakladateľka firmy Matsuko, ktorá vyvíja umelú inteligenciu pre Skype budúcnosti – komunikáciu vo forme trojrozmerných hologramoch ako v sci-fi filmoch. Predtým robila výskum v oblasti interakcie človek-robot, kybernetiky a umelej inteligencie na Technickej univerzite v Košiciach a absolvovala pobyty napr. na Cambridge University, Max Planck Institute, Bauman State University. Umiestnila sa dvakrát v rebríčku Forbes mladých s najväčším potenciálom “30 pod 30” a v rebríčku top startupistiek Slovenska. Získala ocenenie študentská osobnosť Slovenska a zároveň osobnosť v matematicko-fyzikálnych vedách a informatike pod záštitou prezidenta SR.